GM Ján MarkošJe potrebné v šachu riskovať, ak chcete vyhrávať? Mnohí hráči, s ktorými spolupracujem, sú presvedčení, že áno. Bez rizika sa dnes vraj nedá poraziť ani o niečo slabší hráč. Jeden zo zverencov sa mi minule na tréningu sťažoval: „Dnes každý ovláda teóriu a základnú techniku, vyremizujú ma ako nič. Musím potom ísť do rizika, pozíciu zamotať, niečo obetovať. A gambling mi často nevyjde. Šach je jednoducho nespravodivá hra.“
Šach ale nie je nespravodlivý. Naopak, je úplne spravodlivý. A nie je ani gamblingom. Prvok náhody v ňom hrá presne nulovú rolu. V šachu by preto riskovanie nemalo mať dôležité miesto.
Možno to bude znieť tvrdo, ale napíšem to na rovinu. Ak v šachu riskujete, znamená to jediné: snažíte sa tým kompenzovať nedostatočnú kvalitu vlastnej hry.
Ak neveríte, urobte malý pokus – zahrajte si pár partií s počítačom. Riskoval stroj, keď s vami hral? Nie. Hral vždy tie objektívne najlepšie ťahy. A porážal vás? Áno, samozrejme že porážal. Prečo sa mu to darilo aj bez rizika? Je jednoducho omnoho silnejší ako vy.
Riskovať v šachu takmer vždy znamená vedome urobiť slabší ťah. A to sa za normálnych okolností nemôže vyplatiť. Dokážem si predstaviť len niekoľko prípadov, keď je risk odôvodnený:
- V prehratých alebo takmer prehratých pozíciach je riskovanie prirodzené. Už nemáte čo stratiť, ale môžete veľa získať. Preto je niekedy dobré netrpieť po „normálnom“ ťahu ďalšie dve hodiny, ale radšej skúsiť pokračovanie, ktoré po najlepšej odpovedi súpera prehráva tiež, ale po tých horších vás vracia do hry.
- Často riskujeme v súperovej časovej tiesni. Ak má protivník len veľmi málo času, môžeme niekedy oprávnene očakávať, že sa nezorientuje v nejakej zložitejšej taktickej zápletke, a nám sa tak podarí zmeniť hodnotenie pozície, pokým nastane časová kontrola.
- Naozaj silní hráči často riskujú čiernymi figúrkami v otvoreniach, aby dostali pozíciu, ktorá sa dá vyhrať. Taký David Navara napríklad musí porážať veľmajstrov obomi farbami, aby si udržal rating. Videl som preto veľakrát, že hrá čiernymi aj pomerne podozrivé otvorenia, (napr. rôzne podivné Holandské), len aby súpera zlákal na neprebádané chodníčky a tam ho zhodil z útesu. Pri tomto type riskovania silný hráč ráta s tým, že aj keď sa dostane do značne horšej pozície, dokáže ju ešte zachrániť, prípadne ponúkne remízu a súper ju z úcty prijme.
Vôľa po víťazstve je v šachu dôležitá. Nemala by sa ale prejavovať riskovaním, ale skôr ochotou za šachovnicou neustále pracovať. Počítať aj na súperov čas, hrať partie až do úplného vyčerpania všetkých možností, nezahrať povrchne ani jediný ťah.
Riskovanie je pochybná skratka za úspechom, ktorá až príliš často skončí neúspechom.
Ještě hodně riskuji, protože jsem se ke hře vrátil po téměř 35 letech, ale co je v článku napsané, podepisuji beze změny jediné čárky. Šachy je hra, kde se vše musí vydřít v učení a při partii v dokonalém soustředění. I Davídek neznal od svých 5 let téměř nic jiného, než šachy. Teď tu svoji dřinu může zúročit i v těch „podivných“ holandských. Je to sice risk, ale risk založený na nepředstavitelných znalostech a tisících hodin tréninku!
No, môže to byť Markoš – len oholený a starší. Samozrejme srandujem, keďže som na fotke očakával nieho podobného ako na stráke zobrazený jeden zo štyroch. A bolo to i pokračovanie na p. Valacha. Verím, že zmysel pre humor prevládne nad negatívnym prístupom. Na otázku, či rád riskujem, neviem presne odpovedať. U každého to predstavuje niečo iné. U mňa sú to situácie, keď proti (spravidla) silnejšiemu hráčovi zahrám ťah, ktorý neviem (osobne skôr častokrát nie som „ochotný“ – dosť tzrpezlivý) prepočítať kombináciu do potrebnej hĺbky. Mal som partiu, keď som proti súperovi o cca 270 silnejšiemu zahral ťah, o ktorom som povedal, že ho neviem dopočítať. Pri analýze s Tomášom som ho asi mierne šokol, že som mal všetko prepočítané do 8. ťahu. Len pri jednej verzii by som pri 9. išiel do múky. Mal som šťastie, súper nepredpokladal, že to má urobiť až takto ďaleko, keďže som dal strelca za peška. Ja by som tieto veci nazval skôr voľbou stratégie a psychológie (u Dávida) a u mňa iba nedostatočným prepočtom. Ak prehrám so silným hráčom, tak to je predsa pre každého prirodzené a ja som rád, že som si s ním vôbec zahral. Inak súhlasím s uvedením, lebo to je všeobecnejší a platný názor. Je risk zahrať otvorenie tak, že vedome som po 20. ťahu v ťažkej časovke vo veľmi dobrej pozícii s vierou, že zvládnem všetky ťahy na potrebnej úrovni, či poťahať známu teóriu a´tempo a možno zistiť, že som odrazu mimo mne známej teórie?
Riskovať no, pokiaľ je to založené na prepočte a existuje šanca, že je to veľmi korektné tak prečo nie? V rámci vlastného rozvoja by sa malo nekorektným veciam vyhýbať. Osobne poznám však jedného staršieho spoluhráča v našom klube (ELO +/-1800), ktorý obľubuje rozdávať pešiakov nekorektne v zahájení a potom ľahko víťaziť. Odkedy som v klube cca. 3 roky tak neprehral v 3.lige ani jeden zápas. Na turnajoch je málo hráčov s ELO do 1950, ktorí by mu to dokázali vyhovoriť. Tak ujo tieto veci mi tu nehrajte 😀
„Je risk zahrať otvorenie tak, že vedome som po 20. ťahu v ťažkej časovke vo veľmi dobrej pozícii s vierou, že zvládnem všetky ťahy na potrebnej úrovni, či poťahať známu teóriu a´tempo a možno zistiť, že som odrazu mimo mne známej teórie?“
Ísť do ťažkej časovky po 20.ťahu je rozhodne risk. Neodporúčam. A čo sa týka ťahania teórie, je dôležité, aby ste vo variantoch, ktoré hráte, neboli zraniteľný. Odporúčam k tejto téme iný môj blog: Päť rád, ako prežiť otvorenie.