Je potrebné v šachu riskovať, ak chcete vyhrávať? Mnohí hráči, s ktorými spolupracujem, sú presvedčení, že áno. Bez rizika sa dnes vraj nedá poraziť ani o niečo slabší hráč. Jeden zo zverencov sa mi minule na tréningu sťažoval: „Dnes každý ovláda teóriu a základnú techniku, vyremizujú ma ako nič. Musím potom ísť do rizika, pozíciu zamotať, niečo obetovať. A gambling mi často nevyjde. Šach je jednoducho nespravodivá hra.“

Šach ale nie je nespravodlivý. Naopak, je úplne spravodlivý. A nie je ani gamblingom. Prvok náhody v ňom hrá presne nulovú rolu. V šachu by preto riskovanie nemalo mať dôležité miesto.

Možno to bude znieť tvrdo, ale napíšem to na rovinu. Ak v šachu riskujete, znamená to jediné: snažíte sa tým kompenzovať nedostatočnú kvalitu vlastnej hry.

Ak neveríte, urobte malý pokus – zahrajte si pár partií s počítačom. Riskoval stroj, keď s vami hral? Nie. Hral vždy tie objektívne najlepšie ťahy. A porážal vás? Áno, samozrejme že porážal. Prečo sa mu to darilo aj bez rizika? Je jednoducho omnoho silnejší ako vy.

Riskovať v šachu takmer vždy znamená vedome urobiť slabší ťah. A to sa za normálnych okolností nemôže vyplatiť. Dokážem si predstaviť len niekoľko prípadov, keď je risk odôvodnený:

• V prehratých alebo takmer prehratých pozíciach je riskovanie prirodzené. Už nemáte čo stratiť, ale môžete veľa získať. Preto je niekedy dobré netrpieť po „normálnom“ ťahu ďalšie dve hodiny, ale radšej skúsiť pokračovanie, ktoré po najlepšej odpovedi súpera prehráva tiež, ale po tých horších vás vracia do hry.
• Často riskujeme v súperovej časovej tiesni. Ak má protivník len veľmi málo času, môžeme niekedy oprávnene očakávať, že sa nezorientuje v nejakej zložitejšej taktickej zápletke, a nám sa tak podarí zmeniť hodnotenie pozície, pokým nastane časová kontrola.
• Naozaj silní hráči často riskujú čiernymi figúrkami v otvoreniach, aby dostali pozíciu, ktorá sa dá vyhrať. Taký David Navara napríklad musí porážať veľmajstrov obomi farbami, aby si udržal rating. Videl som preto veľakrát, že hrá čiernymi aj pomerne podozrivé otvorenia, (napr. rôzne podivné Holandské), len aby súpera zlákal na neprebádané chodníčky a tam ho zhodil z útesu. Pri tomto type riskovania silný hráč ráta s tým, že aj keď sa dostane do značne horšej pozície, dokáže ju ešte zachrániť, prípadne ponúkne remízu a súper ju z úcty prijme.

Vôľa po víťazstve je v šachu dôležitá. Nemala by sa ale prejavovať riskovaním, ale skôr ochotou za šachovnicou neustále pracovať. Počítať aj na súperov čas, hrať partie až do úplného vyčerpania všetkých možností, nezahrať povrchne ani jediný ťah.

Riskovanie je pochybná skratka za úspechom, ktorá až príliš často skončí neúspechom.