Päť rád, ako prežiť otvorenie

Nemám rád šachové otvorenia. Nevidím veľký zmysel v učení sa teórie z databáz alebo kníh. A analyzovanie otvorení s počítačom ma nudí. Bol by som najradšej, keby sme všetci mohli hrať Fischerove šachy, v ktorých sa na začiatku pomiešajú figúrky na prvom i poslednom rade a pozícia, z ktorej partia začína, je ešte pár minút pred začiatkom partie pre oboch súperov neznáma.

Pretože aký to má význam, učiť sa naspamäť hromadu variantov a potom sa z nich pri partii so súperom navzájom skúšať? Nech partiu rozhodne porozumenie šachu, a nie strojom vytvorené sekvencie ťahov, ktoré si jedna strana pamätá a druhá nie.

Šachu bez teórie sa ale ešte nejakú tú chvíľu nedočkáme. A keďže väčšina z nás nemá čas ani chuť učiť sa teoretické varianty do hĺbky, skúsime si v tomto blogu spoločne odpovedať jednoduchú otázku: Ako prežiť otvorenie? Ako sa vyhnúť nášľapným mínam, ktoré na nás v tejto fáze hry čakajú? A keď už do nejakej tej pasce padneme, ako z nej vyjsť s čo najmenšou úhonou?

Možno vám pomôže týchto päť rád:

1. Ak nemáte chuť učiť sa teóriu, hrávajte otvorenia, ktoré nie sú príliš ostré. V pozične ladených variantoch sa počítačová novinka vymýšľa ťažšie, a keď už do nejakej padnete, obvykle sa viete zorientovať podľa základných vlastností pozície. Je ľahšie čeliť pripravenej novinke v Ruskej hre než v Drakovi, a bude vás stáť menej úsilia prežiť nový pozičný plán v Slovanskej než novú nebezpečnú obeť v Najdorfovi.
2. Hrávajte jedno otvorenie, ale striedajte v ňom varianty. Budete tak menej čitateľní. Nestriedajte príliš otvorenia, pretože sa nutne dostanete do situácie, že budete hrať niečo, čomu vôbec nerozumiete. Nehrávajte ale ani stále to isté, boli by ste ľahkým terčom. Striedanie variantov jediného otvorenia je dobrým kompromisom: vyhnete sa konkrétnej príprave, ale stále budete v známych vodách.
3. V partii so slabším hráčom sa nehrnte zbytočne do kritických variantov. Keď hráte so súperom, ktorý šachu rozumie menej než vy, mali by ste ho dokázať poraziť aj v rovnej pozícii. Nemusíte preto podstupovať riziko, že vás v otvorení prekvapí. Naopak so silnejším hráčom sa očakáva, že prehráte, a preto je dobré rozhodnúť sa preniesť ťažisko boja do otvorenia a skúsiť nejaký kritický variant, v ktorom vám domáca príprava môže pomôcť.
4. Ak zacítite nebezpečenstvo, odbočte prví. Existuje niekoľko signálov, ktoré vám pomôžu odhaliť, že sa blíži pasca. Ak súper nehrá to, čo hrá obvykle, ak sebavedomo blicá, alebo naopak podozrivo dlho dumá v známej pozícii (lebo chce hrať nevedomého), prípadne ak ide o známeho teoretika či mladého hráča (tí sa pripravujú s veľkým entuziazmom), spozornite a uvažujte, kde by ste mohli odbočiť.
5. Keď už do pasce padnete a je jasné, že súper mal pozíciu doma na šachovnici, pokým vy o nej neviete ani mäkké f, neprepadajte panike. Skúmajte, či viete hru presmerovať do postavenia pozičného charakteru, ktorému budete rozumieť. Môžete za to obetovať i výhodu z otvorenia (ak ste biely), alebo súhlasiť s drobnou nevýhodou (ak ste čierny). Ak nie je možné vykúpiť sa prechodom do pozičného postavenia, skúste počítať. Možno novinku spoľahlivo vyvrátite prepočtom za šachovnicou.
   Ak si ale nie ste istí, že novinka má vyvrátenie, a zložité varianty sa kopia jeden na druhý, skúste zariskovať a zahrajte ťah, ktorý možno v pozícii nie je najlepší, dá sa o ňom ale úspešne predpokladať, že ho súper v príprave nečakal. Ak sa vám podarí vášho pripraveného súpera zmiasť, možno o pár ťahov bude psychologická výhoda už na vašej strane.

Želám vám, aby ste vždy v zdraví prežili otvorenie a mohli sa bez obáv vrhnúť do strednej hry, v ktorej začína všetko potešenie šachistu!