Predstavte si maliara, ktorý by maľoval len to, za čo dostane dobre zaplatené. Pochvalné portréty, nudné krajinky so západmi slnka a podobné gýče. Alebo si predstavte spisovateľa, ktorý píše len knihy, o ktorých zaručene vie, že sa budú predávať. A do tretice: predstavte si politika, ktorý hovorí len to, čo ľudia chcú počuť. Robia títo ľudia svoje remeslo, svoje zamestnanie správne? Bude si ich mená niekto o desať-dvadsať rokov pamätať?
Všetci traja konajú extrémne prakticky a efektívne. Človek ale nie je len stroj na peniaze. Nie je len evolučne vyvinutým organizmom, ktorého jedinou starosťou je byť v bezpečí a dobre sa najesť. Je čímsi viac. A byť skutočne ľudským znamená zároveň byť do veľkej miery nepraktickým. Skutočným umelcom je len maliar, ktorý aspoň niekedy maľuje to, čo sa páči jemu, a nie to, čo sa páči ostatným. Skutočným spisovateľom je len ten autor, ktorý píše z hĺbky svojej duše, a nie na objednávku. A napokon skutočným štátnikom je len ten politik, ktorý dokáže obhájiť vlastné ideály proti verejnej mienke.
A platí to aj vo svete šachu. Šachista, ktorý hrá len tam, kde nehrozí strata ratingu, ktorý radšej remizuje za 20 ťahov, než by riskoval prehru, šachista, ktorý trénuje len tie šachové vlastnosti, kde sa viditeľný efekt dostaví za mesiac či dva, taký šachista je vnútorne mŕtvy. Robí všetko preto, aby v sebe udusil zvedavosť a vzťah ku kráľovskej hre.
Prirodzená zvedavosť je základom lásky k šachu. A je tiež motorom, ktorý poháňa prácu nad šachom. Chráňme si svoju zvedavosť, neuhasme jej plameň!
Tu je niekoľko nepraktických nápadov, ktoré vás ako šachistu môžu udržať pri živote:
V šachu nejde o život. Je to iba hra. Hrajme ho teda s hravosťou.