Prevencia, či liečenie chorôb?

Sam Shankland pozerá na Raya Robsona

Takto postavená otázka je viac, ako len mierne navádzajúca, veď predsa každý povie, že je lepšie už v zárodku zabrániť vzniku ochorení. Druhá vec je však reálna prax, tu sa už z oblasti všeobecnej, či medicínskej prenesieme do sveta šachu.

Koľkokrát sa nám stalo, že sme si spôsobili problémy nedocenením, či úplným prehliadnutím možností súpera? Sústredenie sa na vlastné plány a ciele, akýsi šachový egoizmus zahubil už veľa nádejných pozícii. Pritom často stačilo aj minimum prevencie, ktorej v šachu spravidla hovoríme profylaxia.

Tento termín zaviedol do praxe Nimcovič, definoval ho ako opatrenia, ktoré majú zabrániť neželateľným pozičným javom. Nie je však dôležité, či sa uspokojíme s týmto pomerne úzkym vymedzením, alebo ju budeme chápať širšie, treba skôr porozumieť jej praktickému významu a v akých podobách sa môže prejavovať. Profylaxia bola aj obľúbenou témou jedného z najlepších svetových trénerov Marka Dvoreckého. Ilustruje ju početnými príkladmi v mnohých zo svojich kníh, dokonca napísal aj jednu, čo sa priamo nazýva „Pomni o sopernike!“ Na súpera by sme naozaj nemali nikdy zabúdať, ani ten výkričník v názve nie je náhodný. Nakoľko sa to len dá, musíme sa snažiť vcítiť do jeho kože, preniknúť do jeho myšlienok. Pravda, nie s cieľom akejsi abstraktnej empatie, ale aby sme im vedeli účinne čeliť. Pripomeňme si ešte pár výrokov slávnych šachistov, ako napr. odľahčený, ale pravdivý aforizmus Tartakowera: „Aj súper má právo na existenciu“. Mementom by mali byť aj vážnejšie slová Viktora Korčného: „Ak nebudeme venovať pozornosť tomu, čo robí súper, budeme sa sťažovať na smolu po každej partii“.

Profylaxia má svoje miesto už aj v otvorení, často aj v situáciach, v ktorých ešte armády súperov nedošli do priameho kontaktu. Keďže spočiatku rytmus hru spravidla určuje biely, častejšie sú príklady profylaxie zo strany čierneho, ktorý tak reaguje na súperove úmysly. Povedzme v klasickom systéme kráľovskej indickej s Jf3 a Se2 dochádza k súboju na rôznych krídlach. Biely má priestorovú prevahu na dámskom krídle, tu aj spravidla rozvíja svoju iniciatívu. Čierny hraje na opačnej strane a hoci súper má v svojom útoku náskok, nástup na kráľovskom krídle má zase nebezpečnejší cieľ – bieleho kráľa. Inak povedané, pozičné či aj materiálne plusy budú bielemu málo platné, ak dostane mat. Napriek tomu v niektorých vetvách čierny nemôže útočiť hlava-nehlava, ale musí sa snažiť súpera pribrzdiť na opačnom krídle včasným a5, alebo c5. V hlavnom variante dračej sicílskej tiež máme útoky na opačných krídlach, dokonca pri rôznych rošádach.  Aj tu mával biely spočiatku náskok v útoku, Fischer spropagoval útočnú schému „h4-h5, obeť, obeť a mat!“ a našiel mnoho úspešných následovníkov. Nový život drakovi vdýchli v osemdesiatych rokoch Sosonko a Miles, ktorí rozpracovali ideu profylaktického …h5. Čierny síce hrá na krídle, kde je pod útokom, dôležitejšie je však zabrániť, hlavnej idei bieleho, alebo aspoň sťažiť jej realizáciu. Získaný čas sa potom dá využiť k protiútoku.

Situácie v strednej hre, kde možno využiť profylaktické myslenie, sú veľmi rôznorodé. Veľkým majstrom prevencie bol Petrosjan, železný Tigran čelil možným hrozbám už v zárodku, často ešte predtým, ako súper vôbec dokázal sformulovať svoje plány. Nakoniec aj systém v dámskej indickej, ktorý nesie jeho meno, je v prvom rade profylaktický – cieľom 4.a3 je predovšetkým zabrániť výpadu strelca na b4. Výborne vyvinutý cit pre nebezpečenstvo mal aj Karpov, pričom hrával aktívnejšie a energickejšie, ako Petrosjan. Keď bol Tolja majstrom sveta, jeho súperi sa často sťažovali, že sa vôbec nedostali k hre – Karpov zdanlivo nenápadným manévrovaním vedel obmedziť ich aktívne možnosti na minimum, často pri tom hrali významnú úlohu krátke presuny figúr vo vlastnom tábore typu Dd2-c2, Se3-f2 a podobne. Profylaxia má však svoje miesto nielen v obrane, ale aj v útoku. Tichým ťahom môžeme zabrániť súperovi priviesť si na pomoc rezervy, či dosiahnuť vítané zjednodušenie. Mám aj zážitok z vlastnej praxe, ktorý mi výrazne utkvel v pamäti. V roku 1992 som v Prahe k splneniu poslednej normy GM potreboval vyhrať bielymi s Keitlinghausom. Partia sa vyvíjala nádejne, cítil som, že mám výhodu a reálne šance na útok. Prišiel však kritický moment, keď som nevedel, ako ďalej. Spálil som síce dosť času, ale cit ma nesklamal a podarilo sa mi nájsť ideálne riešenie. Obrannú možnosť súpera Sc6 bolo treba vyradiť paradoxným ústupom dámy na h1! Zvyšok partie som dohral akoby na autopilotovi, súper už nedokázal klásť odpor. Okrem veľmajstrovského titulu prišla neskôr ešte ďalšia čerešnička na torte – partiu do jednej zo svojich kníh zaradil Mark Dvoreckij, od Michala Konopku som sa dozvedel, že sa mu môj manéver veľmi páčil. Profylaktické déja-vu som mal omnoho rokov neskôr, pri komentovaní jednej známej staršej partie, hranej ešte v roku 1973. Čerpal som z poznámok viacerých glosátorov a analyzoval som vetvu, ktorá podľa toho najrenomovanejšieho z nich, veľmajstra Gellera, malá viesť k remíze. Čierny obetoval figúru, obaja králi sú pritom pod matom, krásne forsírované varianty končia zdanlivo logickým opakovaním ťahov. Niečo tu však nesedelo, nebudem zakrývať, že na správnu cestu ma naviedol engine. Ak čierny hneď na začiatku variantu miesto núkajúceho sa brania figúry nenápadným ťahom Vf8-f7 do zásoby pokryje bod g7, získa tým rozhodujúci náskok v útoku na súperovho kráľa. Tento, aj mnohé iné príklady naznačujú, že Nimcovičova strategická definícia profylaxie bude asi príliš obmedzujúca. Dnešný šach je totiž veľmi dynamický a tesná vzájomná previazanosť taktiky a stratégie je nepopierateľným faktom.

Nebudem sa podrobnejšie rozpisovať o úlohe profylaxie v koncovkách, verte mi, že aj tu by sme našli veľa relevantných príkladov. Veď vlastne každé obmedzenie súperovej protihry, alebo aj výmena jeho aktívnej figúry majú profylaktický charakter. O princípe „nenáhliť sa“ som podrobnejšie hovoril vo vlogu o šachovej technike, jeho podstatou je predovšetkým maximálne limitovať akúkoľvek zmysluplnú aktivitu súpera. Isteže musíme vedieť rozlíšiť tempové situácie, keď musíme energicky realizovať vlastné zámery, napr. pochodovať pešiakom do dámy. Ale, pokiaľ by nám to neutieklo, bude možno rozumnejšie najprv zadržať súperovho voľného pešiaka… Celkovo pre akúkoľvek fázu šachovej partie platí, že najúčinnejšie ťahy, metódy, či plány sú tie, ktoré sú zároveň multifunkčné. Ak sa nám podarí okrem vylepšenia vlastnej pozície súčasne aj spraviť súperovi takpovediac škrt cez rozpočet, tak sme veľmi pravdepodobne na správnej ceste.

Šachový veľmajster. Igor je dlhoročný skúsený tréner. Je jeden z najväčších teoretikov na Slovensku a v Česku.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohto komentára podľa zásad spracovania osobných údajov.