Skokový pokrok v šachu: keď sila náhle vyrastie

Máte doma syna alebo v klube spoluhráča, ktorý hrá dva-tri roky stále rovnako — a potom príde jeden-dva turnaje a hrá celkom inak? Veľmajster Markoš vysvetľuje, prečo šachová sila nerastie rovnomerne, ale skokovo. „Mimozemšťania” v názve sú metaforou pre tieto náhle posuny vo vnímaní hry.

Pre šachistov v stagnácii a rodičov detí, ktoré trénujú, ale výsledky chýbajú. Inšpirácia pre tých, ktorí si myslia, že „už sa nezlepším”.

---

Sila šachistu nerastie rovnomerne. Rastie nárazovito, akoby po skokoch. Máte doma syna, alebo v klube spoluhráča, a on hrá dva-tri roky stále rovnako a s rovnakou silou, a potom príde jeden-dva turnaje, a on hrá celkom inak. Jeho rating začne závratne stúpať. Dosiahol novú úroveň pochopenia šachu, a už nikdy nebude tým hráčom, ktorým bol predtým.

Skutočnosť, že rast hráča či hráčky často pozostáva z dlhých pasáží čakania a niekoľkých rýchlych epizód rastu, je radostná (pokiaľ práve zažívate rast) i frustrujúca (pokiaľ práve čakáte). Prečo tomu tak je? Nuž, zrejme za to môže fakt, že umenie hrať šach sa skladá z väčšieho množstva herných činností (napr. umenia zvládať stres, prepočtu, hrania koncoviek, práce s časom atď) a predtým, ako sa zvýši reálna šachová sila hráča, musí upgradnuť každú jednu z týchto činností. Poznám hráčov, ktorí robia 90 percent vecí v šachu na úrovni povedzme 2200, ale potom majú jednu-dve zložky svojej šachovej osobnosti, ktoré zakrneli na úrovni 2000. Hádajte, aký bude ich výsledný rating? Áno, niečo málo nad 2000. Silu šachistu, podobne ako silu reťaze, predsa určuje najslabšie ohnivko.

Môj rast prebiehal tiež skokovo. Bol dokonca natoľko svižný, že ma Roman Chytilek, spoluhráč z extraligového Zlína (a dnes mimochodom najsilnejší korešpondenčný hráč na svete), žartom podozrieval, že ma chytili mimozemšťania, odviezli na svoju vesmírnu loď, vymenili mi nejaké komponenty v hlave za mimozemskú technológiu a takto vylepšeného ma poslali naspäť na moju rodnú planétu. „Alebo Ťa rovno celého vymenili!“, s úsmevom mi šepká počas partie, keď práve trápim akéhosi veľmajstra, „a miesto Teba tu dnes je len mimozemský robot v tvare Jána Markoša.“ Vždy je skvelé mať takého spoluhráča ako je Roman.

Mimochodom, „pomoc od mimozemšťanov“ sa obvykle udeje cez leto. V lete je možnosť zohrať niekoľko turnajov za sebou, a tiež plne sa sústrediť na šach, bez zbytočných myšlienok na prácu či školu, ktoré nás obťažujú pri nedeľnej ligovej partii. Pre mňa bolo najpamätnejším leto roku 2000, keď som mal 15 rokov.

Pred ním som bol jedným z talentovanejších mladých hráčov na Slovensku. Po ňom som bol majstrom Európy do 16 rokov a majstrom Slovenska medzi mužmi. Vďaka, zelení mužíčkovia!

A aké bude vaše leto 2017?

Jedna z príjemných spomienok na leto roku 2000. Ako má biely pokračovať? Markoš-Jeremič, Majstrovstvá Európy do 16 rokov, Chalkidiki 2000.