Cesta v šachu: prečo rast nie je rovnomerné stúpanie

Mnohí šachisti si predstavujú svoju kariéru ako jazdu vo Ferrari — rýchlu, plynulú, smerom hore. Veľmajster Markoš vysvetľuje, že realita je iná: šach je skôr chôdza po hrebeni hôr. Niekedy hore, niekedy dolu, často v hmle. Praktický pohľad na to, ako prijať realitu šachového pokroku.

Pre šachistov všetkých úrovní — najmä perfekcionistov, ktorí sa hnevajú za každý prehratý bod ELO.

---

Niektorí šachisti by chceli stále vyhrávať. Sú perfekcionisti, mrzí ich každý polbod, o ktorý v turnaji prídu. Vždy si svoju šachovú kariéru predstavovali ako jazdu vo Ferrari. Vysnívali si, že ak začnú pravidelne trénovať, ich rating rýchlo a plynulo vystúpa z nuly do vytúžených výšin.

Vlastne takmer všetci sme takí. Štve nás, keď naša práca nad šachom vychádza nazmar a ťažko znášame, keď sa nám občas podarí len priemerný, či podpriemerný turnaj. Rozčuľuje nás, keď rok, či dva výkonnostne stagnujeme, pretože často tušíme, že máme na viac.

Keď ma v minulosti (keď som mal ešte hráčske ambície) napadali podobné chmúrne myšlienky, hľadal som útechu vo filozofii. Doslova. Ako študent tohto odboru som dobre poznal názory rôznych múdrych hláv minulosti na neúspech, či zlo vo svete. A z nich ma najviac inšpiroval novoveký filozof Gottfried Leibniz (1646-1716), ktorý bol mimochodom aj skvelým matematikom.

Leibniz tvrdil, že náš svet je najlepší možný. Nebolo možné urobiť ho lepšie. A keď mu jeho súčasníci oponovali, že na svete je predsa množstvo nešťastia - choroby, katastrofy, vojny – oponoval, že tieto sú tiež potrebné, aby bolo možné dosiahnuť to dobré a cenné v živote.

Používal dve prirovnania. Prvé bolo o svetle a tme. Hovoril, že bez tmy (toho zlého) by neexistoval kontrast, ktorý je nutným pozadím pre svetlo (to dobré). Napríklad hviezdami sa počas dňa príliš nepokocháte.

Druhé prirovnanie bolo o chôdzi po horskom hrebeni. Ak chcete vystúpiť na Ďumbier, najvyšší vrch Nízkych Tatier, musíte samozrejme vystúpať veľa do kopca. Keď ale kráčate po hrebeni, musíte niekedy aj zostupovať, pretože vás od Ďumbiera delí jedno či viacero horských sediel. Paradoxne bez zostupu nie je výstup na najvyššiu horu možný. A podobne bez nešťastia a ťažkých chvíľ nie je možné dosiahnuť to najvyššie ľudské dobro, tvrdil nemecký filozof.

Aj keď v živote môže Leibnizova teória riadne krívať, (niekedy je zlo príliš veľké na to, aby sme ho vedeli len tak odsunúť stranou podobnou mentálnou ekvilibristikou), na šach sa hodí výborne.

A tak som si často po prehratej partii hovoril „Vďaka tomuto žalostnému výkonu tvoja budúca výhra omnoho krajšie vynikne!“ alebo „Práve klesáš do sedla, z ktorého vystúpaš na ešte vyšší vrchol.“. Pravda, nie vždy som tomu dokázal uveriť. Ale niekedy to pomohlo.

Jedno som sa ale naučil. Prílišná snaha o dokonalosť nevedie k dobrým výsledkom. Naopak, perfekcionizmus je nepriateľom dobrého. Nebuďte pri partii príliš stresovaní. Ani husľová struna, keď ju príliš napnete, neznie dobre. Drnčí a potrebuje povoliť.

Nájdite si vlastnú rovnováhu medzi perfekcionizmom a lenivosťou. A vydajte sa na vlastnú cestu po hrebeni šachových hôr.